Štefan Banič
Narodil sa 23. novembra 1870 v Neštichu (dnes Smolenice) pri Trnave v rodine malého roľníka. Po ukončení základnej školy v rodisku pracoval ako poľnohospodársky robotník na Pálffyho majetkoch, neskôr sa vyučil za murára a pracoval na stavbe Smolenického zámku. V roku 1907 ho bieda vyhnala do Ameriky. Tam si našiel príležitostné práce na farmách i v baniach a nakoniec sa usadil v meste Greenville v Pennsylvánii, kde pracoval v strojárskom závode.V tom čase Spojené štáty i celý svet vzrušovali lety prvých lietadiel, najmä bratov Wrightovcov. Banič patril medzi ich veľkých obdivovateľov a začal sa zaoberať myšlienkou vynájsť zariadenie, ktoré by zachránilo letca pri nehode. S rozvojom letectva, ktoré prenikalo i do Európy, sa vynáral problém zhotovenia bezpečných padákov. Po Blanchardovi, Garnerinovi a Baldwinovi dal si roku 1911 patentovať torbový padák ruský vynálezca Gleb Jevgenievič Koteľnikov. Jeho padáky boli známe pod skratkou KR-1 a prvých sedemdesiat kusov vyrobili roku 1914. A v tom čase v Spojených štátoch priznali patentovú prioritu vynálezu prakticky upotrebiteľného vojenského padáka aj nášmu rodákovi Štefanovi Baničovi. „Nech je známe, že ja Stephan Banič, pôvodom z rakúsko-uhorského cisárstva, usadený v Greenville, okres Mercer, štát Pennsylvánia, vynašiel som isté nové účelné zlepšenie padákov, o čom podávam v nasledujúcom podrobné vysvetlenie.“ Tak znie prvá veta Baničovho osvedčenia na americkej patentovej listine č. 1 108 484 z 25. augusta 1914. Nasleduje podrobný opis konštrukcie nového padáka, funkcie jednotlivých častí, presné technické nákresy. Titulná strana patentovej listiny hovorí, že sa vyhovelo zákonným požiadavkám a že sa Štefanovi Baničovi a jeho dedičom priznáva oprávnenie na patentovanie vynálezu na obdobie sedemnástich rokov a že osobitné právo vyrábať, používať a predávať uvedený vynález prislúcha len Spojeným štátom. Keby sa nebola zachovala spomínaná americká patentová listina, sotva by dnes u nás niekto vedel, že tento skromný a jednoduchý slovenský človek patrí medzi priekopníkov vynálezu padáka. Zachovali sa však len zlomky materiálov, navyše i neúplné a často skreslené, ktoré by hodnoverne preukázali prínos a uplatnenie Baničovho padáka. A tak si len z patentového spisu doloženého technickými výkresmi a opisom môžeme o ňom urobiť aspoň približnú predstavu. Baničov padák sa pripevňoval okolo hrudníka a bol tzv. sklápacieho typu. Otváral sa pomocou zvláštneho zariadenia umiestneného v osi padáka. Dômyselne skonštruovaná sústava pružín a rebrovitých tyčiek, na ktorých spočívalo hrubé plátno, umožňovala regulovať nosnú plochu, a teda rýchlosť klesania a pristátie na vhodnom mieste. Podľa niektorých prameňov Banič skonštruoval padák s pomocou inžiniera Františka Jankoviča z Klčovian pri Trnave, ktorý vyštudoval v Spojených štátoch a ktorý padák dva razy s úspechom vyskúšal zoskokom z mrakodrapu a lietadla z výšky 600 metrov. Vynález padáka Baničovi nepriniesol bohatstvo ani slávu. V roku 1920 sa vrátil do rodnej obce, žil v ústraní ako murársky majster.
O niekoľko rokov sa jeho meno znovu spomínalo s obdivom, keď v roku 1930 s bratom Jánom a súrodencami Vajsáblovcami a Valovcami objavil podzemné krásy jaskyne Driny pri Smoleniciach.
Zomrel 2. januára 1941 v Neštichu.
Pri príležitosti stých narodenín mu na rodnom dome odhalili pamätnú tabuľu a pred novou budovou letiska v Bratislave dôstojný pamätník.